Od začiatku bitky, ktorá predznamenala pád Napoleona, uplynie v pondelok 16. októbra 210 rokov.
"Bitka pri Lipsku, spolu s predchádzajúcou bitkou pri Drážďanoch,
ktorú ešte Napoleon vyhral, bola najväčšou bitkou v dovtedajších
dejinách. Potvrdzujú to počty zabitých a ranených na oboch stranách," uviedol pre TASR Dušan Kováč z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV).
Vojenského konfliktu sa zúčastnilo viac ako 500.000 vojakov, z ktorých
priamo na bojisku zahynulo okolo 50.000. Ďalších okolo 80.000 bolo ťažko
zranených, z ktorých väčšina umrela na následky nedostatočnej lekárskej
pomoci.
Bitka národov sa začala 16. októbra 1813, keď sa neďaleko Lipska
rozpútal konflikt medzi vojskom koalície, ktorú tvorilo Rusko, Prusko,
Rakúsko, Švédsko a Veľká Británia a armádou Napoleona, vtedajšieho
francúzskeho cisára.
V prvý deň konfliktu zaútočilo približne 200.000 koaličných vojakov s
takmer tisíckou diel na Napoleonovu armádu, ktorú tvorilo viac ako
170.000 vojakov a približne 700 diel. Prvému útoku Napoleon ešte odolal a
výsledkom stretu bol pat.
Na druhý deň sa obe strany posilnili, Francúzi o približne 14.000
vojakov a ďalšie stovky diel, spojenci o takmer 150.000 mužov a 1500
diel.
Rozhodujúci moment bitky sa odohral 18. októbra 1813, keď spojenci
zahájili rozsiahlu ofenzívu, ktorej výsledkom bol deväťhodinový masaker,
ktorý Napoleon napokon prehral a v noci z 18. na 19. októbra 1813
zahájili zvyšky jeho armády ústup za rieku Elster a neskôr do
Francúzska.
"Výsledok bitky, aj keď nie hneď, ovplyvnil budúce dejiny Európy.
Znamenal totiž začiatok konca Napoleona a jeho ovládania Európy. Z tejto
porážky sa už jeho armáda nespamätala, Napoleon musel rezignovať a bol
poslaný do vyhnanstva na ostrov Elba," skonštatoval historik Kováč.
Politickým dôsledkom víťazstva spojencov bolo napríklad zrušenie
Rýnskeho spolku, ktorý založilo v roku 1806 šestnásť nemeckých
kniežactiev pod protektorátom Francúzska, alebo tiež koniec Vestfálskeho
kráľovstva, ktoré zriadil Napoleon.
Výsledok bitky sa dotkol aj Uhorska, lebo podľa Kováča víťazné mocnosti
na Viedenskom kongrese, ktorý začal v roku 1814, rozhodovali o
budúcnosti Európy. "A tá sa týkala aj Uhorska ako súčasti Habsburskej
monarchie. Uhorskí vojaci bojovali na strane spojencov proti
Napoleonovi, aj keď ešte počas Napoleonovho útoku proti Rusku, boli jeho
spojencami. Pre bežných obyvateľov Uhorska, ktorí nemali v bitke
svojich príbuzných a známych, neznamenala vojna nejaké zmeny v ich
živote. V tom čase bola ešte vojna iba záležitosťou vojakov a území,
ktoré vojna zasiahla priamo. Pre uhorských (maďarských) politikov
znamenalo ale víťazstvo Habsburgovcov posilnenie štátneho centralizmu a
tzv. Metternichovský absolutizmus na dlhé roky, až do revolúcie 1848,
oslabil pokusy o väčšiu nezávislosť Uhorska od Viedne," vysvetlil historik.
Po bitke národov pri Lipsku sa Napoleon ešte pokúsil o návrat, keď
začiatkom marca 1815 ušiel z ostrova Elba a s menším vojskom bez
jediného výstrelu obsadil Paríž. Jeho druhú, 100 dní trvajúci vládu,
ukončila ďalšia legendárna bitka pri Waterloo 18. júna 1815, po ktorej
Napoleona deportovali na ostrov Svätej Heleny, kde 5. mája 1821 zomrel.
"Napoleon bol bezohľadný dobyvateľ a sledoval svoje mocenské záujmy.
Je pravda, že nejaké pozostatky francúzskej revolúcie, predovšetkým
občiansky zákonník (Code civil), ktorý bol pre vtedajšiu Európy z
občianskeho hľadiska pokrokom, Napoleon ´vyvážal´ do dobytých krajín,
ale proti jeho nadvláde sa v mnohých krajinách, kde sa už začalo
prejavovať národné cítenie, prejavoval odpor. Saský kráľ síce ostal
Napoleonovým spojencom až do trpkého konca, ale v Sasku, podobne ako v
ďalších nemeckých krajinách sa prejavovala nevôľa proti cudzej nadvláde.
Rovnako to bolo aj v Španielsku i v ďalších európskych krajinách.
Prebúdzajúce sa národné povedomie v 19. storočí už nemohlo byť pre
cudzích dobyvateľov priaznivo naklonené," uviedol pre TASR Dušan Kováč z Historického ústavu SAV.